Bylo, kdy bylo; než jednou bylo, Slovensko je rozprávkový svet. V sobotu, v druhom kole prezidentských volieb, si Slováci zvolili za prezidentku Zuzanu Čaputovú, 45-ročnú ekologickú aktivistku a právničku. Získala 58 percent hlasov pri nízkej účasti necelých 42 percent voličov, spolu jeden milión a 56 tisíc hlasov. Čaputová je dokonalým opakom Miloša Zemana: mladá a pohľadná žena, hovorí do bodky presne to, čo píše mainstream, v celej kampani nepovedala jednu prekvapivú vetu. Západné médiá jasajú, domáce noviny sa lepia od pátosu.

Ale pomaly, ak nechcete, aby sa vám zatočila hlava, dajte na Boženu Němcovú, ona slovenskej exotike rozumela, predtým než Mahuliene, krásnej panne, pozriete do očí, treba najskôr sklopiť zrak k zemi, nepozerať hneď na ňu. Už pred voľbami bolo zrejmé, že prezidentom nebude kandidát Smeru, jediná šanca by bola, keby sa v druhom kole ocitol s kandidátom extrému (Harabin, Kotleba). Voľby boli po celý čas referendom o Smere, voči jeho kandidátovi sa vymedzovali všetci. A konali sa rok od zavraždenia novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, pričom vyšetrovanie prípadu ukazuje, ako zúfalo funguje vymáhanie spravodlivosti na Slovensku. Po vražde a protestoch prišiel Fico, stále najmocnejší politik na Slovensku, o post premiéra, ale udržal vládu, aj kvôli stavu, v akom je parlamentná opozícia. Tú to frustruje, voličov naopak mobilizuje. Keďže z vraždy sú obvinení domáci páchatelia a ich predpokladaná hlava – Marián Kočner – má dobré vzťahy na prokuratúru, súdy aj politikov, Ficova zodpovednosť za tento systém nie je menšia, ako sa snaží presvedčiť verejnosť, ale väčšia. Keď sa akýmkoľvek spôsobom objavil v kampani, svojho kandidáta tým len poškodil.

A teraz k novej prezidentke. Zuzana Čaputová vyštudovala právo na bratislavskej fakulte Komenského univerzity, počas školy aj po nej pracovala na Mestskom úrade v Pezinku, asi 20-tisícovom vinárskom mestečku desať minút autom od Bratislavy. Spolu s nadriadeným odišla neskôr aj do civilno-verejnej sféry, sveta, kde sú rozhodujúce granty. Verejne známejšou sa stala vďaka sporom o skládku v Pezinku, ktorá mala byť príliš blízko centra mesta, protesty trvali dlho, z ulíc a médií sa presunuli na súdy, slovenské a neskôr európske, ekologické témy boli v kurze, mladá právnička pomaly rástla a dlhoročný spor, ktorého bola súčasťou skončil úspechom. Skládka padla.

Na druhej strane sa angažovali niektoré postavy strany Smer, proti občianskym protestom stáli štátne orgány a na ich strane aj pokútne postavy zo šedej zóny, kde sa dá zarobiť (ako istý Marián Kočner), Čaputová sa stala komunálnym symbolom zrážky s týmto svetom. Tým úspešným. Presne tá schéma, akú radi vidia západní donori, Čaputová rástla aj tu. V roku 2016 získala Goldmanovu cenu, ako jedna zo šiestich ocenených. Predtým než vstúpila do politiky, bola vyše 15 rokov tvárou občianskeho združenia Via Iuris, aktivisticko-lobistického klubu s témami právneho štátu, vrátane komentátor denníka Postoj.skekológie. Čaputová bola advokátka, prax koncipienta robila tak po slovensky, trochu známosti, trochu lajdáctvo, to bola jediná problematická vec z jej životopisu, ktorú na ňu v kampani vytiahli. Nič, čo by pobúrilo verejné mravy, keďže zákon formálne porušený nebol, navyše Čaputová sa z advokácie stiahla. Takých hriechov má každý dosť. Čaputová žiadna veľká právna mysliteľka ani advokátka nie je, jej reputácia je založená na základnej slušnosti a morálke. Spolu s Via Iuris robila tlačovky s novinármi, kritizovala korupciu a porušovanie zásad právneho štátu, neskôr organizovala petíciu za zrušenie Mečiarových amnestií.

Práve tie sú dobrým symbolom tohto nového slovenského sveta. Mečiar mal na sklonku svojej premiérskej kariéry istý čas tzv. prezidentské právomoci, presnejšie ich časť, keďže nebol zvolený prezident. Dal prezidentskú amnestiu na niektoré zločiny, ktoré sa spájajú s jeho ľuďmi, najmä hanebný únos syna prezidenta Michala Kováča. Bol to vtedy tvrdý spor, ktorý napokon rozhodol o porážke Mečiara, ten boj pôvodne viedli a tému zrušenia Mečiarových amnestií nastolili politici konzervatívneho KDH. Robili to rovnako vytrvale, ako bez úspechu (čo i mediálneho). Po 20 rokoch bol o únose natočený film, vyvolal vlnu
nesúhlasu, organizácia Via Iuris vyzberala tisíce podpisov za ich zrušenie. Amnestie boli napokon zrušené, ale odvtedy to k ničomu neviedlo, téma prestala existovať. Kampaň bola úspešná, ústavný zákon prijatý, len spravodlivosť kríva ďalej. Ale to je už problém, na ktorý sa granty píšu ťažšie, v skutočnosti sa má viesť úplne inde.

Čaputová bola v minulosti blízka malej Občianskej konzervatívnej strane, ľudia z tejto strany s minulosťou a étosom Verejnosti proti násiliu stáli vtedy pri nej, Čaputová sama sa ale na prelome roku 2017/2018 stala podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska, podstatne ideologickejšej partičky, s programom kovaného ľavicového liberalizmu. V ľubovoľnej európskej debate (masová migrácia, eurozóna, hon na Maďarsko či Poľsko, názor na Rusko...) vždy kývali zarovno s Merkelovou a Macronom, vzorom dobre spravovaného štátu je bruselská byrokracia. Je to ten vzácny prejav východoeurópskeho liberalizmu, ktorý nenesie otlačok prsta a vzniká metódou copy-paste. Preto im v domácej politike najviac vadil Richard Sulík, liberál s politickým inštinktom, ktorý nekýval migrácii ani vyplateniu nemeckých a francúzskych bánk pri gréckej kríze.

Liberalizmus Progresívneho Slovenska je iný tematicky, generačne, aj mentálne: ľudia z tejto zatiaľ mimoparlamentnej strany (ich poslancom je zatiaľ iba prebehlík zo Sulíkovej strany s hipsterskou bradou, ktorý sa zviditeľnil tým, že sa priznal k heroinu) sú úspešnými podnikateľmi s verejnými zdrojmi zo sveta IT a start-upov. Čaputová nebola doteraz veľmi viditeľná, v pamäti zostalo jedno zvlášť nevkusné video, kde tri ženy z tejto strany spolu so svojimi deťmi robili kampaň za právo na potrat. Dlho sa zdalo, že táto komunita vie ako robiť novinový portál (domovská stránka sa volá Denník N), ale nie politiku. Až prišli prezidentské voľby.

Zuzana Čaputová pôvodne vyzerala ako kandidát, ktorý má spropagovať stranícku značku balansujúcu v prieskumoch na hranici piatich percent. Keďže však všetky opozičné strany (vedené podnikateľmi, ktorí ich spravujú ako svoje firmy) podcenili voľby a žiadna z pravicovo-liberálnych nepostavila svojho kandidáta (pre nedostatok kádrov), objavila sa šanca. Čaputová pôvodne nebola favoritom, tým bol istý Robert Mistrík, vedec, ktorý chcel napodobniť Andreja Kisku, bol rovnako neznámy a dosť bohatý, najal si na to rovnakých ľudí, ale nešlo to. Nemal žiadnu autoritu a jeho jediným bodom programu bolo, aby sa ostatní pravicoví kandidáti vzdali v jeho prospech. Keďže mal najdrahšiu kampaň a začal prvý, mával celý čas s prieskumami. Zhruba v čase, keď začali prvé vážne prezidentské debaty, už tento software nestačil a Mistrík padol do pasce, ktorú mesiace budoval – začal klesať, Čaputová rásť a odstúpil on.

K slovenskej rozprávke o Zuzane patrí aj odstavec o tom, ako vyhrala: bez konfrontácie so súpermi. Je to pravda, ale s drobným doplnením: Čaputová žiadnu negatívnu kampaň robiť nemusela, keďže ju za ňu (a predtým za Mistríka) robili liberálne médiá, najmä denníky N a Sme a nabudené sociálne siete. Jej vlastné voličské prostredie zachádzalo tak ďaleko, že sa v jeden moment zastala manželky protikandidáta Šefčoviča, ktorá čelila nezdvorilému posmechu. To isté prostredie následne s uznaním kvitovalo jej postoj. Slovenský prezident má ústavne silnejšie právomoci, ako tušia voliči, žiadny prezident ich totiž doteraz naplno nevyužíval. Dôvodom je, že prezidentmi sa stávajú politici druhej kategórie, bez predstavivosti, skôr nekonfliktní, ktorí nemajú na to ich využiť. Politické dianie vedia komentovať, ale zriedka tvoriť. Zuzana Čaputová má všetky predpoklady v tejto tradícii pokračovať. Napokon, je dobrý predpoklad, aby štěstí nášmu nic nepřekáželo a žili jsme si tu pospolu dlouho a šťastně.

Autor je komentátor deníku Postoj.sk.